ELISTON

Kedysi veľmi, veľmi dávno, keď sa ešte fotografovalo na veľké foťáky s uzávierkou a fotky boli vyvolávané v kúpeli strieborných solí, žila jedna malá dievčinka, ktorá sa volala Alžbetka. Mala ryšavé vlasy, občas bola veľmi neposedná a rada si zadupala nôžkami.

Jedného dňa znenazdajky ochorela a musela stráviť veľa času zatvorená v obrovskej špinavej nemocnici, ktorá zúfalo potrebovala opravu. Všetko, na čom oko zastalo sa rozpadalo. Farba sa odlupovala zo stien. Výťahy sa triasli a škrípali. Toto malé dievčatko s okuliarmi tam nemalo nikoho, s kým by sa mohlo smiať alebo si povystrájať, ale keďže sa ničoho nebálo, občas sa v noci vytratilo zo svojej izby a túlalo sa tmavými chodbami, snívajúc o všetkých veciach, ktoré by opravilo, keby malo nejaké nástroje-pritiahlo by všetky pouvoľňované skrutky, nalepilo by späť všetky odpadávajúce kachličky a oživilo priestor novými nátermi farieb.

Pár rokov uplynulo a Alžbetka vyrástla na krásne mladé dievča. Doktorom sa podarilo jej zdravotný stav zlepšiť a mohla sa vrátiť domov a ísť znova späť do školy. Stala sa z nej múdra a vychovaná mladá dáma.

Chcela si vynahradiť všetok stratený čas- bola usilovnou študentkou, a po škole si zošila tašku zo starých menčestrových nohavíc. Bola to skvelá taška, s niekoľkými malými priehradkami a špeciálnym miestom na peňaženku.

Alžbetka, alebo Ela, ako ju teraz môžeme volať (už vyrástla na celkom veľké dievča), mala svoju záľubu aj vo fotografovaní. Zapísala sa do školy kde učili o tom, z čoho je kamera poskladaná, ako nastaviť všetky tie čudlíky a cifričky na správne miesto, aby bol obraz správne zaostrený a presvetlený, a aj ako vyvolať obrázky v množstve rôznych typov kúpeľov na mieste zvanom tmavá komora.

Počas týchto hodín, keď sa učila všetky tie tajuplné veci, stretla chlapca, ktorý sa volal Kris. Vždy mal úsmev na tvári a nosil ruksak, v ktorom mal mapu. Kris sníval o tom, že precestuje celý svet.

Od dňa, keď sa stretli, Ela a Kris chodili všade spolu. Ela prišila Krisovi popruh na foťák na jej šijacom stroji. Chodili spolu skúmať rôzne miesta, napríklad staré nepoužívané fabriky, škriabali sa kade-tade po troskách budov, alebo na vrchol vysokých komínov. V jeden moment, a nikto si nebol presne istý, kedy sa to stalo, sa jeden do druhého zamilovali a rozhodli sa pre sobáš, aj keď nemali dosť peňazí na to, aby vystrojili bohatú svadobnú hostinu. Ela si vlastnoručne ušila svadobné šaty a ich priatelia im pomohli vystrojiť svadbu.

Ela nikdy nikam nešla bez svojej tašky, v ktorej nosila všelijaké veci, ktoré vyťahovala v prípade potreby alebo nutnosti aj v tých najbizardnejších situáciách. Keď napríklad išli na svadbu a smerovka jedného z áut odpadla, tak ho Ela v okamihu opravila pomocou skrutkovača a piatich skrutiek, ktoré vyprodukovala jej taška.

Elina taška bola čistá a uprataná. Nikdy v nej nebol neporiadok. Svoje miesto tam malo sedem žuvačiek, ktoré bolo možné použiť na zalepenie kachličiek spať na stenu alebo ponúknuť dookola priateľom. Boli tam takisto štyri písacie nástroje- guľôčkové pero, atramentové pero, ceruzka a olovko – ktorým podpísali svoj manželský certifikát. Bol tam taktiež sedem metrov dlhý povrázok, pre všetky prípady nutnosti, čo sa môžu prihodiť na svete.

Boli veľmi šťastní a často sa sťahovali.

Kedykoľvek sa čokoľvek zaujímavé stalo vo svete, Kris sa pozrel na svoju mapu, kdeže to je presne, a potom sa obaja vybrali to preskúmať. Robili fotky a videá, a všetky materiály, ktoré nazbierali, poslali novinám alebo televízii. Kris sa dokonca naučil lietať, aby sa vedeli dostať na miesta, kde sa diali zaujímavé veci, ešte rýchlejšie. Na svojich cestách stretli veľa dobrých ľudí, ktorí ich vždy pozývali na návštevu k sebe domov. Radi spávali aj v stane, a spievali si piesne okolo táborového ohňa.

Ela bola vždy pripravená na neočakávané. V druhej priehradke svojej tašky nosila čelovku, deväť voltové batériu, šijaciu súpravičku (keby sa Krisovi roztrhol náhodou batoh), lepiacu pásku, tri papierové spinky, štyri vatové tyčinky a vreckový nožík, ktorý bol najviac využívaný počas kempovania.

Nanešťastie, Ela a Kris nemali žiadne svoje vlastné dieťa, a žili si jednoducho zo dňa na deň. Ela mala vo svojej taške plnej všetkých možných rozmanitých vecí aj malé vrecko pre svoju peňaženku, kde si dávala mince a papierové peniaze.

Jedného dňa, keď boli veľmi ďaleko od svojho domova, Ela ťažko ochorela a od toho dňa musela ostať ležať v posteli každý jeden deň. Po pravde, celý svet ochorel s Elou a ľudia sa už nemohli navštevovať alebo sedieť a spievať okolo ohňa s gitarou. Namiesto toho ľudia posielali Ele listy a pohľadnice rozprávajúce príbehy o ich životoch a dobrodružstvách, ktoré prežili. Kris čítal Ele, ktorá ležala v posteli, všetku korešpondenciu, a ukazoval jej miesta skadiaľ listy a pohľadnice prišli na mape, ktorú si vybral zo svojho ruksaku.

Najdôležitejšie ale bolo, že ani jeden z nich nestratil svoj zmysel pre humor, ani na kratučký moment. Aj keď pripútaná v posteli, Ela bola vždy schopná niečo vymyslieť. Opravila všetky predlžovačky v dome a šila na šijacom stroji. Keď ju sila skoro nadobro opustila, rozhodla sa, že za všetky peniaze, ktoré nazhromaždila vo svojom vrecúšku, kúpi kus zeme. To sa jej cez internet podarilo, ale už nemala dostatok síl, aby sa tam išla pozrieť. Aby nerozmýšľali o chorobe, vymýšľali s Krisom plány, ako svoju pôdu obhospodária a čo tam vybudujú. Vymysleli preň aj pekné meno- EliPole.

Bohužiaľ, Ele sa nepodarilo pozrieť na svoju zem.

Ale Kris zobral mapu a vybral sa priamo tak, ako kedysi chodili spolu, na EliPole. Pod veľkým kameňom, medzi troma smutnými vŕbami, pochoval tašku svojej milovanej žienky. Zapamätal si presne počet rôznych objektov, ktoré nosila jeho žena vo svojej taške. Zapamätal si ich v takej postupnosti, že idúce za sebou, tvorili koordináty na mape 51*07'47”N a 19*33'41”E.

Elini a Krisovi priatelia zasadili kvietky a stromčeky okolo kameňa, kde bola pochovaná Elina taška. Krásny rozprávkový háj stromov vyrástol okolo tohto miesta. Z ovocia z týchto stromov boli pripravované lahodné pudingy, džemy, vína a likéry. Bolo tam tiež vybrané špeciálne miesto, kde bolo ohnisko a kde sa sedelo okolo ohňa a hralo na gitaru, presne tak ako to mala Ela rada.

Doteraz chodia priatelia navštevovať toto miesto, a ako sedia okolo ohňa a hrajú na gitaru, často vídavajú Krisa, ako preletí nad nimi lietadlom a na pozdrav zamáva krídlami, na znamenie, že na Alžbetku nezabudol...

Roky idú ďalej a svet sa mení. Stromy rastú a sú väčšie a väčšie, a hojdačky na nich sú stále vyššie a vyššie. Každé dieťa, ktoré sa zázrakom ocitne v háji s veľkým kameňom, s troma smutnými vŕbami uprostred vymýšľa, čo by mohlo vložiť do tašky Alžbety, zakopanej v zemi pod kameňom. Niečo, čo by sa mohlo zísť v neočakávanej situácii

A čo Vy? Čo by ste Vy vložili do tej tašky?

Autori: Elzbieta i Krzysztof Kusz Preklad: Julo Hajnik Uprava,príbeh načítal MH